Vďaka partnerom sa učíme od najlepších. TSM na stáži v REAL BETIS SEVILLA
Keďže u nás v Tréningovom stredisku mládeže Slávia Žilina nám záleží na kvalitnom rozvoji nie len hráčov ale aj trénerov a všetkých čo v klube pracujú, sme veľmi šťastní, že využívame každú príležitosť na napredovanie klubu, ako tomu bolo aj minulý týždeň kedy sme vďaka nášmu generálnemu partnerovi PROMA a generálnemu riaditeľovi pánovi Majerskému zabezpečili pre nášho perspektívneho trénera kadetov Jakuba Grísu týždňovú stáž v špičkovom Španielskom basketbalovom klube Real Betis Sevila.
Jakub „preliezol“ celú akadémiu, zúčastnil sa tréningového procesu od najmenších kategórií až po mužský „A“ tím a zbieral cenné informácie, ktoré s určitosťou zapracujeme do našej metodiky a budeme kvalitnejšie napredovať pri práci s mládežou. Vieme, že je to správna cesta a preto budeme v stážach pokračovať v pravidelnom cykle, kedy budeme zapájať aj ostatných trénerov. Ďakujeme pánovi Majerskému zo spoločnosti PROMA za túto možnosť, sú to neoceniteľné skúsenosti.
O skúsenosti nám v blogu porozprával tréner Grísa.
Real Betis je najznámejší Sevilský športový klub, ktorého história siaha až do roku 1907. Primárnym klubovým športom je futbal, ktorý sa na klubovom štadióne hrá pred cca 60 000 divákmi. Basketbal je v Španielsku ako aj v Sevile hneď po futbale na druhom mieste. Basketbalový klub Real Betis Baloncesto posobí v najvyššej Španielskej lige s výnimkou krátkych prestávok od roku 1989. V rokoch 1996 a 1999 sa klub prebojoval až do finále ACB ligy, kde ich v oboch prípadoch porazila FC Barcelona.
V roku 2011 sa Sevila dostala do finále Eurocupu, druhej najvyššej európskej súťaže. Medzi najznámejších hráčov, ktoré Sevila vychovala patrí napríklad Tomáš Satoranský alebo Kristaps Porzingis, obaja so skúsenosťami z NBA.
Podmienky
Keď som prichádzal do klubu, ktorý hrá v prestížnej najvyššej španielskej lige ACB, čakal som, že materiálne podmienky budú diametrálne odlišné ako tie, ktoré máme k dispozícii na Slovensku. Nebolo tomu však úplne tak. Celý klub trénuje v areáli športovej haly. Komplex, ktorý patrí mestu a obsahuje hlavnú halu kde sa hrajú zápasy, 2 dodatočné ihriská, plaváreň, posilňovňu, cafetériu a kancelárske zázemie pre klub Real Betis.
Jedno ihrisko je určené primárne na basketbal, druhé na ostatné športy ako volejbal a futsal. Na veľkom ihrisku trénuje iba seniorské družstvo. V doobedných hodinách trénuje seniorské družstvo, v poobedných hodinách komplex zapĺňa mládež spomedzi rôznych športov. Mládežnícke družstvá trénujú iba 1x do dňa, 4x do týždňa, keďže hrajú zápasy každý víkend.
Hráči majú individuálny kondičný tréningový plán, ktorý im zostaví klubový kondičný tréner a ktorý si plnia väčšinou pred tréningom v posilňovni. Individuálne basketbalové tréningy nie sú také bežné, keďže máloktorým hráčom to štúdium dovoľuje. Avšak na ranné individuálne tréningy je určený tréner, ktorý sa môže hráčom venovať aj v doobedných hodinách. Jedná sa však vždy len o rozvoj individuálnych činností, skupinový basketbalový tréning je iba poobede.
Už tu by som zhodnotil, že materiálne tréningové podmienky sú veľmi podobné ako tie, ktoré máme k dispozícii aj u nás na Slovensku.
Basketbalové tréningy prebiehajú v časoch od 17:00 do 22:00, keďže v Španielsku je časový režim mierne posunutý. Všetky družstvá teda trénujú hneď po sebe a majú možnosť sledovať tréningy aj iných družstiev, čo je podľa mňa veľká výhoda.
Keďže realizátori a manažéri pracujú doslova len o poschodie vyššie, často sledujú večerné tréningy, čo tréningom takisto dodáva lepšiu atmosféru. Každé mládežnícke družstvo má 3 trénerov – hlavného a dvoch asistentov.
V každej kategórii je 12 hráčov, pričom každá kategória má aj svoje B družstvo, čo hráčom dodáva extra motiváciu. Všetci tréneri sú prítomní na každom tréningu a každý tréner pôsobí iba v jednom družstve. Tu môžeme pozorovať asi najväčší rozdiel v tréningových podmienkach.
Len pre predstavu, počas stáže som videl tréning piatich mládežníckych družstiev a stretol som sa na nich s dvanástimi mládežníckymi trénermi.
Tréningový proces
Ako som spomenul vyššie, čisto materiálne podmienky v klube nie sú až tak významne odlišné od tých našich. Samozrejme traja tréneri na tréningu dodajú viac energie ako jeden, avšak najväčšie rozdiely, ktoré som v tréningoch pozoroval sú úplne inde. Pre upresnenie, tréningový proces porovnávam vo všeobecnosti, s akým som sa stretol na Slovensku, v Česku, na akom som sa priamo zúčastnil alebo na základe rozhovorov s inými trénermi u nás.
Jeden z najväčších rozdielov som pozoroval v mentalite hráčov a v energii akú na tréning prinášali. Z hráčov som mal dojem, že žijú basketbalom, na tréning prichádzali ako profesionálni seniorskí hráči. Ich mentalita je prísť na tréning, pretože to je moja povinnosť, je to moja práca, je to môj záväzok voči družstvu a voči trénerovi, odrobiť tréning na 100% a užiť si šport, ktorý milujem.
Tešili sa, že sú vo svojom kolektíve, v pozitívnom a motivačnom prostredí. Od prvej do poslednej minúty to bolo jasne vidieť na koncentrácii a nasadení. Pozoroval som stopercentnú dôveru a rešpekt hráčov k trénerom, ktorí mali následne rovnaký postoj k hráčom. Je to jednoducho vzťah a každý zdravý pracovný alebo osobný vzťah musí fungovať obojstranne.
Pozoroval som ako všetci na tréningu ťahajú za jeden povraz. Pri vzniknutej diskusii alebo rozbore hernej činnosti sa navzájom dopĺňajú, komunikujú, tešia sa z tréningu a bavia sa basketbalom. Každý jeden tréning. Hráči mali jasne dané ciele a priority. Už v mládežníckej kategórii premýšľajú nad svojou budúcnosťou, majú víziu a na nej pracujú. Vidia ten väčší obraz o krok ďalej, ktorí im tréneri predostreli.
Hráči vedia prečo hrajú basketbal a čo v ňom chcú dosiahnuť. A to je obrovský posun v mentalite hráčov aj trénerov, ktorý si podľa môjho názoru musíme osvojiť aj na Slovensku, ak chceme basketbalovo napredovať. Takže mentalita.
Druhý obrovský rozdiel je v nasadení. Už v kategórii U12 som pozoroval, ako sú hráči priebojní, precízni a herne agresívni. V každej tréningovej súťaži, v každom cvičení chceli vyhrať, čo sa vo vyšších kategóriách iba stupňovalo.
Pri cvičeniach sa sústredili iba na svoj výkon, nikto sa s nikým neporovnával ani neriešil ako a čo robí ten druhý. Na to boli na tréningu tréneri. Hráči už od kategórie U12 hrajú veľmi tvrdo a agresívne, neboja sa kontaktu, vedia kontakt rozdať a zároveň aj dať.
Hrajú tvrdo, pretože chcú vyhrať, pretože chápu, že tak to je správne. Ak náhodou pri tvrdej hre došlo k nejakému väčšiemu kontaktu, nárazu alebo pádu, všetci vedeli, že to je neúmyselné, hráči sa doslova vyobjímali a pokračovalo sa ďalej.
To sú veľmi vzácne a potrebné návyky, ktoré mali hráči osvojené od najmladšieho veku. A to niektorí hráči v najmladšom družstve hrali basketbal dokonca iba od začiatku školského roka, čiže cca 8 mesiacov. Takýto prístup a nasadenie dodá tréningu samozrejme úplne inú atmosféru, energiu a jednoznačne navýši progres, ktorí sú hráči schopní dosiahnuť pri rovnako postavenom tréningu bez týchto atribútov.
Z dlhodobého hľadiska sa môžeme baviť o extrémnom prínose pre družstvo a raste hráčov najmä po mentálnej stránke.
Kondičná príprava
Veľmi cenná skúsenosť bola pre mňa aj diskusia s kondičným trénerom seniorského A družstva a zároveň kondičným trénerom celého klubu, Germánon Andrínom. Keďže kondičná príprava jednoznačne patrí k rozvoju hráčov v akomkoľvek športe a sám sa kondičnému trénovaniu aktívne venujem, nesmierne som sa tešil na informácie, ktoré si z tohto stretnutia odnesiem.
Kondičný tréner v klube sa teda v doobedných hodinách stará primárne o seniorských hráčov, avšak zostavuje tréningové plány aj pre mládežnícke družstvá. Družstvá potom absolvujú skupinové kondičné tréningy v priemere 2x do týždňa, avšak hráči dostávajú aj špecifický tréningový plán, ktorý si s trénerom prejdú a následne nasledujú sami, najmä v prípadoch zranení, telesných disbalancii a podobne.
Kondičný tréner Andrín mi vysvetľoval, ako pristupuje k metodike tvorby tréningových plánov pre mládež, akú zohráva podstavu a ako sa na ňu v rámci celého klubu pozerajú. Kondičné tréningy kladú najväčší dôraz na rozvoj motoriky a celkovo pohybových schopností hráčov. Hlavným cieľom je, aby sa hráči pohybovali správne, to znamená naučiť ich osvojiť si správnu techniku behu, zmien smeru, výskoku, dopadu a držania tela.
Práve správne vykonávanie základných basketbalových pohybov slúži ako najväčšia prevencia proti zraneniam a zároveň aj ako najefektívnejší prostriedok k rozvoju týchto schopností. Výsledok jeho práce som mohol vidieť priamo na tréningoch a zápasoch, z ktorých môžem usúdiť, že hráči v každej kategórii sú fyzicky o level vyššie ako je taký slovenský priemer.
A tým vôbec nemyslím čisto fyzické parametre alebo množstvo svalovej hmoty. Hráči sú rýchli, obratní, pohybliví, dokážu veľmi dobre ovládať svoje telo a efektívne vykonávať zmeny smeru. Ich celková atletickosť je veľmi pozoruhodná. Tieto rozdiely som pozoroval už v najmladšej kategórii U12 a platia aj u najvyšších hráčov smerujúcim k podkošovým pozíciám.
Napríklad v družstve U16 som pozoroval len malý rozdiel v pohyblivosti hráčov s výškou 170 – 190cm a 195 – 206cm. Tréner mi vo všeobecnosti zdôrazňoval dôležitosť zamerania sa v tréningových jednotkách primárne práve na rozvoj schopnosti vykonávať pohyby, ovládať svoje telo, rozvíjať balans a rovnováhu a až potom následne smerovať pozornosť k naberaniu svalovej hmoty. Takisto sme si prešli podstatné rozdiely v princípoch rozvoja sily u mladých hráčov.
Tí by podľa jeho názoru, s ktorým sa plne stotožňujem mali silu rozvíjať v určitej periodickej postupnosti. Začať rozvojom sily v šprinte, výskoku, plyometrickými cvičeniami a základnými cvikmi s vlastným telom a až následne prejsť k cvikom s externou váhou. Podstatné je zamerať sa primárne na komplexné cviky, ktoré jednak pôsobia na rozvoj sily a jednak si nimi hráči osvojujú podstatné pohybové vzorce.
Až po dosiahnutí dostatočnej úrovne v týchto aspektoch, by mali podľa trénera hráči smerovať pozornosť k izolovaným cvikom s externou váhou a k využívaniu posilňovacích strojov. Ak sa aj hráči v tréningoch k týmto cvikom dostanú, mali by stále v rámci športovej prípravy ostať len doplnkom a nie primárnou zložkou.
Tréner ma takisto odkázal na veľmi zaujímavé zdroje, z ktorých pri práci čerpá a ktoré rozhodne pomôžu každému trénerovi. Opäť ma veľmi potešilo, že som si len utvrdil, že v prístupe ku kondičnej príprave ideme v klube TSM správnou cestou.
Basketbalová metodika
Basketbalová tréningová metodika je podľa môjho názoru ten najpodstatnejší faktor rozvoja mladých hráčov. Rovnako to vidia aj tréneri v Sevile. Počas stáže som mal možnosť nie len sledovať tréningy, ale ohľadom tréningov a tréningových metód aj komunikovať s trénermi mládežníckych družstiev. Veľmi vzácne boli pre mňa aj sedenia s asistentami seniorského A-teamu Antoniom Pérezom a Javierom Carrascom.
Práve s nimi sme do hĺbky preberali, ako by mal byť ideálne nastavený tréningový proces a zameranie pre určitú vekovú kategóriu. Toto je aspekt, na ktorý kládol klub nesmierne veľký dôraz. Klub mal jasne stanovenú metodiku, čiže schopnosti a atribúty, ktoré chce u hráčov v danom veku rozvíjať. Hlavný cieľ trénerov bolo naučiť hráčov poctivé basketbalové návyky či už v obrane alebo útoku.
Návyky, ktoré sú fundamentálne a nevyhnutné pre uplatnenie v seniorskom basketbale. Tréneri v mládežníckych kategóriách napríklad nekládli prehnane veľký dôraz na individuálne činnosti, ale priorita bola rozvíjať basketbalové myslenie, čítanie hry a robenie rýchlych herných rozhodnutí, tzv. decision making. Podľa ich názoru, ktorý vedia očividne podložiť aj výsledkami, sú práve tieto atribúty najdôležitejšie na osvojenie v mladom veku, pretože hráčov naučia určitý princíp, zásady ako by mal basketbal vyzerať a hlavne rozvíjajú u hráčov myslenie, tvorivosť a umožňujú im vytvárať svoju jedinečnú basketbalovú osobnosť a identitu.
Samozrejme aj individuálne činnosti sú dôležité a v tréningovom procese majú svoje miesto, ale v budúcnosti sú oveľa ľahšie osvojiteľné ako napríklad správny pohyb na ihrisku, spacing, čítanie hry, reakcia na špecifické situácie a podobne. Práve v tomto pohľade na basketbalovú metodiku sa so španielskými trénermi v TSM plne zhodujeme, čo ma nesmierne potešilo.
Veľmi vzácny bol pre mňa rozhovor s trénerom Javierom Carrascom, asistentom seniorského teamu, ktorý si počas svojej trénerskej kariéry prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami a ktorého budem následne parafrázovať a zároveň doplním o svoje postrehy a názory, keďže sme sa takmer v celom pohľade na vec úplne zhodli.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že profesionálny mládežnícky športový klub má spĺňať funkciu výchovy mladých hráčov a pripravovať ich na uplatnenie v seniorskom basketbale. Zároveň musí klub zabezpečiť, aby hráči rástli a napredovali po všetkých herných ale aj mentálnych stránkach. Práve v metodike má podľa môjho názoru slovenský mládežnícky basketbal najväčšie problémy.
Tréneri na Slovensku zvyknú nastaviť celú metodiku tak, aby sa v mládežníckych kategóriách vyhrávali zápasy a to je ich hlavná priorita. Aby nedošlo k nedorozumeniu, samozrejme je veľmi dôležité naučiť hráčov bojovnosti, vyvolať v nich nasadenie a chuť vyhrávať, avšak musíme to robiť tým správnym spôsobom (na čo si na základe slov trénera dávajú veľký pozor v celom Španielsku).
Veľmi často vidím, ako mládežnícky tréneri postavia celý herný systém družstva na množstve signálov, zónovej obrane a príliš skoro určia hráčov presné pozície. Áno, signály zabezpečia, že sa hráči budú vedieť na ihrisku pohybovať, pretože majú naspamäť naučené kombinácie, zónová obrana takisto prinesie úspech, pretože mladí hráči ešte nie sú tak individuálne vyspelí, aby do nej dokázali efektívne útočiť a najvyšší hráč družstva sa možno momentálne presadí viac pod košom, ale toto všetko sú len krátkodobé úspechy.
Z dlhodobého hľadiska veľké množstvo signálov v hráčoch zabíja tvorivosť, myslenie a pohyb bez lopty. Zónová obrana hráčov nenaučí správne návyky poctivej osobnej obrany, fyziku postavenia tela a obranného pohybu v hre 1 na 1 a ten najvyšší hráč sa možno v našom družstve presadí pod košom, ale v zahraničí by parametrami spadal na pozíciu rozohrávača alebo krídla.
Je veľmi dôležité aby sa tréneri na metodiku pozerali z dlhodobého hľadiska a konzistentne vychovávali platných hráčov do moderného basketbalu. Tak sa budú v slovenských kluboch rodiť nové talenty a ostávať nezmazateľné stopy po tréneroch, nie tým že v kancelárii bude položená jedna mládežnícka trofej navyše.
Sledujem, že sa v tomto aspekte situácia na Slovensku lepší, ale ak by som mal vybrať jeden aspekt, v ktorom na Slovensku najviac zaostávame za basketbalovým zahraničím a konkrétne Španielskom, je to práve basketbalová metodika a prístup trénerov a hráčov. Opakujem, to sú stále veci, na ktorých zmenu prostriedky do istej miery určite máme.
Cenné informácie, ktoré som počas stáže načerpal, vo mne vyvolávajú úžasný pocit satisfakcie, že náš klub vedieme dobrým spôsobom a máme správne nastavené základné princípy, na ktorých chceme stavať výchovu mladých hráčov v budúcnosti.
